Veronika Rybáriková
Žijem na zotrvačník
Niekedy mávam taký pocit akoby som sa zastavila. Nič sa nedeje. Teda vlastne deje, ale je to len taká rutina. Nič obohacujúce, žiadny pokrok. Ako keby som stála na mieste. Nie, že by som sa o nič neusilovala. Nečakám, že mi niečo padne z neba, len ten výsledok je vždy neúspešný. A po čase ma to prestane baviť vôbec sa o čosi snažiť. Potom už ani nevidím v ničom zmysel. Ani v živote, ani v smrti. Smrťou sa nikdy žiadne problémy nevyriešili. Skôr naopak - ak by som si to zvolila sama a dobrovolne, ešte viac by ma to zabrzdilo... Tak čo vlastne robiť v takom prípade?